Trsteniarik škriekavý

Acrocephalus arundinaceus

  Stretla som ho na brehu Tethys, teda vlastne pri slanom Neziderskom jazere v Rakúsku. Pritiahol ma jeho jeho odvážny, rockovo - drsný spev, za ktorým som šla, kým som nezazrela hviezdu na jej trstinovom pódiu. Bol tak sústredený na svoj prejav, že si ma príliš nevšímal. Asi aj preto, že v tejto rezervácii vtáky považujú ľudí za, v podstate, neškodné živočíchy. Mohla som ho chvíľu sledovať, ako sa predvádza, spievajúc lezie hore - dole po trstine, čechrá si pierka a občas sa poobzerá, či má jeho snaženie primeranú odozvu.

  Bolo to v máji, to je čas, kedy samčekovia trsteniarika zaberajú svoje územia a lákajú k sebe samičky. Či nezostanú na ocot, záleží najmä od toho, aké miesto sa im podarilo obsadiť, takže tí, ktorí sa poponáhľali z Afriky, sú vo výhode. Ale aj ich umelecký prejav má svoju váhu. Samček trsteniarika svoje spevácke zručnosti stále zdokonaľuje a samičky to vedia oceniť.

  Trsteniarik škriekavý je najväčší zo stredoeurópskych trsteniarikov, je trochu väčší ako vrabec, dorastá do 19 cm. Patrí medzi penicovité (Sylviidae), jeho príbuznými sú napr. penice, kolibkáriky, sedmohlásky, no najbližšiu rodinu mu tvoria ostatné trsteniariky - u nás napr. trsteniarik bahenný, malý, obyčajný, vodný, tamariškový - väčšinou sú si veľmi podobné. Trsteniarik škriekavý, niekde označovaný aj ako veľký, má škoricovohnedý chrbát a letky, zaoblený chvost, bruško belavé až svetlo okrové, má nevýrazný nadočnicový pásik. Nohy sú tmavé a uspôsobené na usadenie sa na steble trstiny, ktorú prstami zovrie ako klieštikmi a nespadne z nej ani počas spánku. Zobák je typický pre hmyzožravé vtáky. Samička sa sfarbením od samčeka nelíši. Kým samička trsteniarika je schopným architektom, samček je skôr umelecky založený a venuje sa spevu.

  Tieto sťahovavé vtáky k nám prilietajú v apríli až máji, obvykle sa vracajú na pôvodné hniezdiská v trstine okolo väčších vodných plôch - rybníkov, jazier, mokradí. S ich ubúdaním a vysúšaním jeho stavy u nás mierne klesajú. V súčasnosti tu hniezdi asi 1000 - 2000 párov. Stabilnejšia je zatiaľ populácia v Česku, Rakúsku, Nemecku a Maďarsku, kde sú k jeho životnému prostrediu priateľskejší. U nás sa s ním stretávame predovšetkým na juhoslovenských nížinách. Hniezdi jeden, až dva krát, na Slovensku to často stihne len raz, najmä v severnejšách lokalitách.  Koncom augusta až začiatkom septembra odlieta.

  Plachého vtáčika málokedy možno vidieť na otvorenom priestranstve, jeho kráľovstvom sú trstinové porasty, kde sa živí zbieraním hmyzu - napr. vodnárok, vodomeriek, potočníkov, korčuliarok, pavúkov, larválnymi štádiami hmyzu, ktoré sa prichytávajú na trstinu, ale občas aj žubrienkami a na konci leta nepohrdne ani zrelými bobuľami. Klesajúce množstvo hmyzu je pre neho asi jedným z impulzov na odlet.

  Samček trsteniarika, ktorý zabral nejaké územie, ho v nasledujúcej dobe usilovne obletuje a na každej zastávke si zaspieva. Jeho spev znie asi ako karre - karre - karre - krrrik - krrrik - korr - korr, alebo nejako tak. Spev mladého samca je jednoduchší, starší samček ho zdokonaľuje. Musí, pretože od toho závisí jeho úspech u opačného pohlavia a trsteniariky sú sukničkári. Jedna samička im často nestačí, až 40% ich má aj vedľajší pomer. Často sa s jednou samičkou spári a hneď láka druhú, pričom svojim dievčatám spieva trochu ináč, ako keď si označuje územie. Ale v tomto prípade sa príliš neoplatí byť “tou druhou”, obyčajne odchovajú menej mláďat.

  Samičky sú mimoriadne šikovní stavbári, svoje dokonalé hniezda z listov a vodných rastlín upevňujú na trstinu a vystieľajú mäkkým senom, srsťou, perím, takže mláďatká sa majú ako v bavlnke. Hniezda sú hlboké 15 - 19 cm, čo zaručuje, že vtáčatká nevypadnú ani keď sa trstina divoko kolíše vo vetre. Do hniezda znášajú 3 - 5 zelenkastých hnedo-škvrnitých vajec (každá samička ich má trochu iné), po 13 - 14 dňoch sa vyliahne holé potomstvo, ktoré však vyspieva veľmi rýchlo a po 12 dňoch už vedia aj lietať. Okolo 11. - 12. dňa sa vtáčatká začínajú rozliezať po trstine, ale obaja rodičia ich nejaký čas ešte kŕmia. Dospievajú po roku a žijú viac ako 10 rokov.

  To, že sú tak dobrými rodičmi, zneužívajú často kukučky. Kukučky majú o rodičovských schopnostiach trsteniarikov vysokú mienku a veľmi radi im prenechávajú starostlivosť o svoje potomstvo. Do hniezda zvyčajne znesú iba jedno vajce, dohromady takto obsadia asi 20 hniezd. Ich mláďatká sú pekní cvalíci a ľahko vyhodia z hniezda malých trsteniarikov. Všetku starostlivosť adoptívnych rodičov majú tak pre seba, čo je nutnosť, keďže sú podstatne väčšie a majú poriadnu spotrebu jedla.  

   Koncom leta sa vtáčiky vydávajú na dovolenku do strednej a južnej Afriky. Asi za 4 dni sú schopné prekonať  vzdialenosť okolo 1000 km, pričom časť ich trasy vedie napr. cez nehostinnú Saharu. Ich zimoviská závisia aj od toho, z ktorej časti Európy prilietajú, populácie zo západnej Európy sa v Afrike ubytujú západnejšie, takže naše trsteniariky sa s nimi nestretnú.  

  Celý proces sťahovania vtákov je pre nás zatiaľ tak trochu záhadou. Prečo sa sťahujú a ako sa orientujú, je stále predmetom výskumu, no je okolo toho stále viac otázok ako odpovedí. Zdá sa, že vtáky majú zapísané už vo svojej DNA, akým smerom majú letieť, vedia to aj vtáky sťahujúce sa bez rodičov. Avšak celý proces sťahovania nie je čiste inštinktívny. Vtáky sa, ako výskumy ukazujú, vedia orientovať podľa hviezd, aj podľa geomagnetického poľa, vedia celkom presne určiť svoju polohu, čas   a “zamerať” svoj cieľ, všetko veci, na ktoré  človek potrebuje spústu máp a prístrojov. Neletia však slepo jedným smerom, svoju cestu upravujú podľa toho, ako je to pre nich výhodné, orientujú sa podľa výrazných bodov v krajine, využívajú vzdušné prúdy, poznajú miesta, kde si môžu oddýchnuť a “naobedovať sa”. O tom všetkom sa dozvedáme predovšetkým od čias, kedy sa vtáky začali krúžkovať, čo bolo od roku 1899 a celé to začal dánsky profesor Mortensen. Na našom území sa s krúžkovaním začalo v roku 1909, o čo sa zaslúžila Maďarská ornitologická centrála v Budapešti. Veci, ktoré sa nám dnes zdajú samozrejmé, tak jasné predtým neboli. Síce už starí Gréci v 6 storočí p. n. l. vedeli o ťahu vtákov, no potom na to Európania, ako na mnohé iné veci, “zabudli”. Dokonca ešte aj prírodovedci veľkého formátu, akými boli Linné a Cuvier verili, že vtáky sa na zimu niekam schovávajú, až v 18. storočí sa niektorí  vrátili k myšlienke, že sa sťahujú, čo neskoršie výskumy potvrdili

   Trsteniarik škriekavý hniezdi v  Európe, Ázii, Severnej Afrike a Austrálii v asi 17 rasách. A dúfam, že dlho bude. Viaže sa k prostrediu, ktoré je dôležité pre diverzitu druhov. Jazerá, močiare, mokriny, rybníky obýva množstvo rastlín a živočíchov, pričom ani dve jazierka nie sú rovnaké. Biológia týchto organizmov veľmi citlivo reaguje na všetky zmeny v prostredí, vrátane teploty, chemického zloženia vody, množstva kyslíka v nej a pod. Tieto plochy, okrem iného,  udržujú vodu v krajine a stabilizujú klimatické pomery. Na našom území sú vo veľkej miere vysušované, zanášané, sú do nich splavované napr. hnojivá z polí. Na druhej strane, sú tu aj ľudia, ktorí chápu ich význam a vidieť aj snahu o ich ochranu a obnovovanie. Dokonca aj malé záhradné jazierka môžu krajine pomôcť a vniesť do nej viac vlahy a života.  

Pomohla mi literatúra:

Betina, V. a kol.:  Malá encyklopédia biológie. Obzor, Bratislava, 1975, 560 s.  

Dröscher, V. B.: Magie smyslu v říši zvířat. Orbis Praha, 1970, 240 s.

Fryček, M., Fryčková, L: Poznáváme naše ptáky. Státní pedagogické nakladatelství, Praha,

  1972, 392 s.

Hanzák, J.: Veľký obrazový atlas vtákov. Mladé Letá, Bratislava, 1983, 595 s.

Hart, M., Selberg, I., Stephens, M., Swallow, S., Tarsky, S., Thomson, R. a kol: Príroda okolo

  nás. Mladé letá, Bratrislava, 2000, 156 s., ISBN 80-06-01035-8

Havrančík, S. a Siklienka, R.: Živočíchy. Prírodné krásy Slovenska. DAJAMA, Bratislava, 128

  s., ISBN 978-80-8136-0

Kol. autorov BirdLife International: Vták. Ikar, 2008, 512 s., ISBN 978-80-551-1754-6

Kol. autorov: Naša príroda. Živočíchy a rastliny strednej Európy.   Reader's Digest Výber, 2000,  

  432 s., ISBN 80-88983-03-7

Korbel, L., Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda, Bratislava, 1981, 345 s.

Mezencev, V.: Zázraky v prírode. Obzor, Bratislava, 1990, 200 s., ISBN 80-215-0114-6

Ponec, J.: Stretnutie s krásou. Príroda, Bratislava, 1988, 144 s.

Rybář, P. a kol.: Přírodou od Krkonoš po Vysočinu. Kruh, Hradec Králové, 1989, 392 s.

Stichmann, W., Kretzschmar,E.: Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Slovo, s.r.o., Ivánka pri

  Dunaji, 1998, 448 s., ISBN 80-85711-33-8

Škárka, B.: Šesť svetov živého sveta. Mladé letá, Bratislava, 1984, 160 s.  

Uhlenbroek, Ch. a kol. : Život zvierat. Ikar, 2009, 512 s., ISBN 978-80-551-2050-8

Zmoray, I., Podhradský, V. a kol. : Zaujímavosti slovenskej prírody. Osveta, Martin. 1982, 368 s.

a

http://atlas.vtaky.sk/atlasvtakov.php?id=druh&num=31_22

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

  Istý čas som mala to šťastie, že som mohla chodiť peši do práce, mala som to len 12 km. Dnes to mám oveľa ďalej, čo je škoda, pretože prichádzam o podobné milé stretnutia ako v ten aprílový deň.

  Objavila som ho v burine na okraji poľa. Bol asi mladý a neskúsený, tieto chrobáky sa v tomto čase totiž len dostávajú na otvorený priestor zo svojej detskej spálne v rastline. Myslím, že práve zisťoval, aký je ten svet vonku veľký a zaujímavý. Ja som si ho zatiaľ mohla trochu obzrieť.

  Vrzúnik úzkoštíhly patrí do čeľade fúzačovitých (Ceramcycidae), ktorá zahŕňa okolo 20 000 druhov, u nás ich žije asi 220. Svoje meno dostali podľa dlhých tykadiel, ktoré sú niekedy až trojnásobne dlhšie ako telo, Jedná sa o pomerne veľké, nápadné, impozantné chrobáky, do ich rodiny patrí aj najväčší chrobák na svete, tropický fúzač Titanus giganteus dorastajúci až do veľkosti 20 cm. Vrzúnik je oproti nemu drobček so svojimi 10 - 22 mm.   Aj jeho životný štýl je skromnejší ako u mnohých iných fúzačov, ktorých larvy sa väčšinou vyvíjajú v dreve. Vrzúnikovi ku šťastiu stačí burina pri ceste. Jeho larvy sa vyvíjajú v takých rastlinách, ako sú bodliaky, boľševníky, prilbice, starčeky, žihľava, repík, konopáče, palina, astry, fenikel, horce, veternice, šalvia, či kýchavica. Nie je teda vôbec vyberavý. Tento jedinec sedel na statnom bodliaku, možno to bola jeho obľúbená rastlina. :-)  Na podobných rastlinách ho môžeme vidieť takmer v celom miernom a teplejšom pásme  Európy, v Rusku hlavne v oblasti Kaukazu, i v Turecku.

 Vrzúnik úzkoštíhly je umeleckým dielkom prírody. Štíhly chrobák je celý, aj zo spodnej strany, ako mi ukázal, pokrytý jemnými zlatistými chĺpkami na tmavšom podklade, od tykadiel po krovky sa tiahnu dva výrazné tmavé pásy. Ukázal aj svoje blanité lietacie krídla schované pod krovkami. Jeho dlhé tykadlá sú spojené s hlavou pohyblivými kĺbmi, sú prúžkované a tiež vybavené jemnými štetinkami, podobne aj jeho končatiny. Tieto chĺbky nie sú iba módnym doplnkom, pomáhajú mu zachytávať vibrácie z okolia a tak, okrem iného, dostáva chrobák informácie o dianí naokolo. Krstné meno Vrzúnik dostal podľa vŕzgavých zvukov, ktoré vydáva. Tento však nevravel nič. Dobre je vraj tieto zvuky počuť, alebo cítiť, keď chrobáka chytíme do ruky, ja som to však neskúšala, nechcela som ho obmedzovať v osobnej slobode.

  Dospelé vrzúniky lietajú asi od apríla do októbra. Vajíčka kladú do svojich obľúbených rastlín po jednom, alebo po dvoch do jednej rastlinky. Larvy, ktoré sa vyliahnu, sa vedia rýchlo pohybovať v chodbičkách, ktoré v rastline vytvárajú, pričom ich vyhrýzajú zvyčajne zhora nadol rastliny, niekedy sa prepracujú až do jej koreňov. Obvykle sa však zakuklia v úrovni terénu. Ešte aj kukly týchto neposedných chrobákov sú pohyblivé. Vrzúniky uzatvárajú svoj cyklus o rok.     

   Dúfam, že tomuto, ktorého som stretla, sa dobre darilo až do neskorej jesene a niekedy v tej burine stretnem jeho potomkov.

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Literatúra:

Parker, S: Hmyz. Slovart, 1999, 59 s., ISBN 80-7145-369-2

Ponec, J.: Stretnutie s krásou. Príroda, 1988, 144 s., SÚKK 1721/I-86

Stichmann, W. a Kretzschmar, E. : Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Slovo, s.r.o., 1998, 448 s., ISBN 80-85711-33-8   

a
http://en.wikipedia.org/wiki/Agapanthia_villosoviridescens

http://www.thewcg.org.uk/cerambycidae/0131G.htm

http://www.gardensafari.net/en_picpages/agapanthia_villosoviridescens.htm

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)

   Stretla som ju v jeden aprílový deň v spleti krovia, opierajúcej sa o plot zanedbaného zámockého parku. Suchá, krehká rastlina mala už najlepšie časy za sebou, kvitla predošlé leto, ale aj v tomto veku ma dokázala zaujať. Tak sme sa bližšie zoznámili.

   Štetka lesná, najbežnejší zástupca svojho rodu, je impozantná, silná dvojročná bylina, alebo poloker dorastajúci do výšky 90 - 200 cm. Jej byle sú holé, pokryté silnými tŕňmi. Listy, tiež poriadne ozbrojené, vytvárajú prízemnú ružicu, listy byle na báze zrastajú v pároch. Ich okraje sú holé, niekedy ostnaté. Kvety sú vo vajcovitej hlávke obklopenej nerovnako dlhými listeňmi. . Kvitne fialovo, ružovo, zriedkavo aj bielo.

  Rastlina najradšej obýva kamenisté vápnité a dusíkaté pôdy, rumoviská, kroviny, okraje ciest, ale aj suché, i vlhkejšie lúky. Uprednostňuje teplejšie podnebie, preto jej vyhovujú hlavne nížiny a pahorkatiny. Jej pôvodným domovom je Európa, ale má sklony k emigrácii a šíri sa aj do iných oblastí mierneho pásma.

  Na kvetoch pichľavej rastlinky sa kŕmi hlavne hmyz s dlhým cuciakom - čmele a motýle, napr. bábočka bodliaková. Jej semená majú radi semenožravé vtáky.

 Štetka obsahuje dosiaľ málo preskúmaný glykozid skabiozid, ale aj iridoid, deriváty kyseliny kávovej, saponíny, horčiny a draselné soli . V našich krajinách podľa všetkého nepatrila medzi bežne používané liečivé rastliny, avšak zvesti o jej liečivosti k nám prenikli napr. z Nemecka, kde sa výskumu rastlinky venoval známy antropológ a etnobotanik Wolf-Dieter Storl. Ako droga sa používa čerstvý, alebo sušený koreň, ktorý sa zbiera pred kvitnutím rastliny. Zvyčajne sa z neho vyrába tinktúra. O jeho spracovaní som na Youtube našla pekné video, ktorého autorom je Květa Kolouchová. No ak sa ho niekomu nechce vyrábať, v niektorých obchodoch je možné kúpiť hotovú tinktúru.

  Koreň štetky má močopudné a potopudné vlastnosti, upokojuje organizmus, pôsobí priaznivo na žalúdok, dvanástnik a žlčník, účinný je pri liečbe žalúdočných a dvanástnikových vredov.  Podporuje vylučovanie kyseliny močovej z organizmu, čím prispieva k liečbe dny a odporúča sa pri bolestiach kĺbov. Má tiež schopnosť stimulovať obranný systém pri bakteriálnej infekcii orgánov, používa sa pri liečbe lymskej boreliózy spolu s prehrievaním organizmu. Ak niekoho táto téma zaujíma, je podrobne spracovaná v knižke pána Storla. Vďaka svojím vlastnostiam môže pomáhať pri liečbe nádorov, ale aj pri pľúcnych ochoreniach. .

  Štetky sú aj dekoratívne rastliny a s obľubou sa používajú pri aranžovaní kytíc zo suchých kvetov. Na tento účel sa zbierajú odkvitnuté súkvetia zlatohnedej farby, ktoré sa potom sušia pri teplote 20 - 30 stupňov. Predtým je vhodné odstrániť semená, inak sa vám udomácni v záhrade a jej hlavný koreň je veľmi dlhý a záhradkároodolný.  Niekedy sa štetky po usušení farbia, alebo bielia v Save.

  Štetkovité (Dipsaceace) sú rozšírenými rastlinami mierneho pásma severnej pologule. Zahŕňajú 10 rodov a asi 270 druhov. Veľmi podobnými a príbuznými rastlinami sú štetka laločnatá (Dipsacus laciniatus), nazývaná aj farbiarska a štetka siata (Dipsacus sativus), ktorá sa v minulosti používala na vyčesávanie súkna.

Literárne zdroje:

Aichele, D. a Golte - Bechtleová, M.: Čo to tu kvitne? Kvitnúce rastliny strednej Európy vo voľnej

  prírode.  Ikar, a.s., Bratislava, 1996, 427 s., ISBN 80-7118-268-0

Betina, V. a kol.: Malá encyklopédia biológie. Obzor Bratislava, 1975. 560 s, 60-023-75

Burnie, D.: Kvety. Slovart, 1999, II. vydanie, 59 s., ISBN 80-7145-362-5

Jakábová, A., Luňáčková, V.: Aranžovanie sušených kvetín. Príroda Bratislava, 1990, 101 s.,

  ISBN 80-07-00242-1.

Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda Bratislava, 1984, II. vydanie, 401 s.

Marinelli, J. a kol.: Rastlina. Ikar, a. s. , Bratislava, 2006, 512 s. ISBN 80-551-1221-5

Storl, W. - D. : Přírodní léčba boreliózy. Pragma, 2013, 240 s. ISBN 9788073493561

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)

Iskerník prudký

Ranunculus acris

Iskerník prudký

Ranunculus acris

   Rastlinka so žiarivožltými kvetmi a hlboko vykrajovanými listami rozjasňuje vlhkejšie lúky aj lesné čistiny, priekopy, okolie vodných tokov, na rozhraní jari a leta. Je veľmi bežný a rozšírený od nížinných oblastí až po subalpínsky stupeň. Stretnete ho v Európe, Ázii, i Amerike. Podlieha lokálnej móde a tak jeho byľ môže byť hladká, ale aj porastená jemnými chĺpkami, môže mať skromných 10 cm, kým inde dorastá do 1 m.

  Tento veľmi úspešný druh si dostatok miesta pod slnkom zabezpečil chemickými zbraňami. Celá rastlina je jedovatá a zvieratá to vedia, preto na pasienkoch po spasení dobytkom zostávajú žlté ostrovčeky iskerníkov, ďalej kvitnúcich do krásy.

  Dokonca ani ľudia, ktorí máločomu dajú pokoj, ho nevedia dobre využiť. Ľudoví liečitelia síce vedia, že má protireumatické účinky, aj účinky proti niektorým kožným ochoreniam, vyrážkam, avšak väčšinou nie je žiadúce človeka liečením zniesť zo sveta, preto ho len vo veľmi malých množstvách používajú homeopati.

  Po poranení rastliny sa v jeho šťave vylučuje jedovatý protoanemonín (ranunkulín), ktorý vzniká z glykozidických predstupňov. Ten sa postupne mení na neškodný anemonín. Po priložení častí rastliny na kožu vzniká jej podráždenie, začervenanie, svrbenie, tvorba pľuzgierov. Po požití pozorujeme pálenie v ústach, bolesti žalúdka, čriev, vracanie. Iskerník môže podráždiť aj obličky a má neurotoxické účinky, pri silnej otrave dochádza ku kŕčom a zástave dýchania. Preto túto rastlinku nejedzte a nerobte si z nej čajík. Ak už to omylom spravíte,  chce to výplach žalúdka, ak to nie je rýchlo možné, čo najskôr si vezmite živočíšne uhlie a po nejakej pol hodinke následne preháňadlo. Pite veľa tekutín a šup, šup k lekárovi. Na kožu sú vhodné upokojujúce masti, napr. kalciová, repíková.  

  Po usušení rastlina stráca svoju jedovatosť, preto jej prítomnosť v sene nie je pre zvieratá nebezpečná, napriek tomu, lepšie je vyhnúť sa mu aj v tejto forme.

   Rastlinka má vo svete, aj u nás veľa príbuzných, Niektorí sú naozaj pozoruhodní, ako napr. vzácny Ranunculus weberbaueri s nádhernými veľkými kvetmi, za ktorým však treba odcestovať do Peru a vyšliapať v Andách do výšky 3400 - 4300 metrov nad morom. Pestovať sa ho totiž veľmi nedarí, Vyzreli naňho jedine Angličania (čo neprekvapuje), ktorí majú pár kúskov v Kráľovskej botanickej záhrade v Edinburghu.

  Iskerníky a žiarivožltá nálada lúk na začiatku leta robia svet krajším. I keď si vyžadujú máličko  rešpektu. :-)

Literárne zdroje:

Aichele, D. a Golte - Bechtleová, M.: Čo to tu kvitne? Kvitnúce rastliny strednej Európy vo voľnej

  prírode.  Ikar, a.s., Bratislava, 1996, 427 s, ISBN 80-7118-268-0.

Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda Bratislava, 1984, II. vydanie, 401 s.  

Kresánek, Jaroslav ml. a Jaroslav. st.: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. Osveta spol s.r.o., 
Martin, 2008, 424 s., ISBN 978-80-8063-292-2

Marinelli, J. a kol.: Rastlina. Ikar, a. s. , Bratislava, 2006, 512 s. ISBN 80-551-1221-5

Schönfelder, Ingrid a Peter: Liečivé rastliny. Ottovo nakladatelství, s.r.o., Praha, 2010, 496 s., ISBN 978-807360-589-6

Iskerník prudký

Ranunculus acris