Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

  Istý čas som mala to šťastie, že som mohla chodiť peši do práce, mala som to len 12 km. Dnes to mám oveľa ďalej, čo je škoda, pretože prichádzam o podobné milé stretnutia ako v ten aprílový deň.

  Objavila som ho v burine na okraji poľa. Bol asi mladý a neskúsený, tieto chrobáky sa v tomto čase totiž len dostávajú na otvorený priestor zo svojej detskej spálne v rastline. Myslím, že práve zisťoval, aký je ten svet vonku veľký a zaujímavý. Ja som si ho zatiaľ mohla trochu obzrieť.

  Vrzúnik úzkoštíhly patrí do čeľade fúzačovitých (Ceramcycidae), ktorá zahŕňa okolo 20 000 druhov, u nás ich žije asi 220. Svoje meno dostali podľa dlhých tykadiel, ktoré sú niekedy až trojnásobne dlhšie ako telo, Jedná sa o pomerne veľké, nápadné, impozantné chrobáky, do ich rodiny patrí aj najväčší chrobák na svete, tropický fúzač Titanus giganteus dorastajúci až do veľkosti 20 cm. Vrzúnik je oproti nemu drobček so svojimi 10 - 22 mm.   Aj jeho životný štýl je skromnejší ako u mnohých iných fúzačov, ktorých larvy sa väčšinou vyvíjajú v dreve. Vrzúnikovi ku šťastiu stačí burina pri ceste. Jeho larvy sa vyvíjajú v takých rastlinách, ako sú bodliaky, boľševníky, prilbice, starčeky, žihľava, repík, konopáče, palina, astry, fenikel, horce, veternice, šalvia, či kýchavica. Nie je teda vôbec vyberavý. Tento jedinec sedel na statnom bodliaku, možno to bola jeho obľúbená rastlina. :-)  Na podobných rastlinách ho môžeme vidieť takmer v celom miernom a teplejšom pásme  Európy, v Rusku hlavne v oblasti Kaukazu, i v Turecku.

 Vrzúnik úzkoštíhly je umeleckým dielkom prírody. Štíhly chrobák je celý, aj zo spodnej strany, ako mi ukázal, pokrytý jemnými zlatistými chĺpkami na tmavšom podklade, od tykadiel po krovky sa tiahnu dva výrazné tmavé pásy. Ukázal aj svoje blanité lietacie krídla schované pod krovkami. Jeho dlhé tykadlá sú spojené s hlavou pohyblivými kĺbmi, sú prúžkované a tiež vybavené jemnými štetinkami, podobne aj jeho končatiny. Tieto chĺbky nie sú iba módnym doplnkom, pomáhajú mu zachytávať vibrácie z okolia a tak, okrem iného, dostáva chrobák informácie o dianí naokolo. Krstné meno Vrzúnik dostal podľa vŕzgavých zvukov, ktoré vydáva. Tento však nevravel nič. Dobre je vraj tieto zvuky počuť, alebo cítiť, keď chrobáka chytíme do ruky, ja som to však neskúšala, nechcela som ho obmedzovať v osobnej slobode.

  Dospelé vrzúniky lietajú asi od apríla do októbra. Vajíčka kladú do svojich obľúbených rastlín po jednom, alebo po dvoch do jednej rastlinky. Larvy, ktoré sa vyliahnu, sa vedia rýchlo pohybovať v chodbičkách, ktoré v rastline vytvárajú, pričom ich vyhrýzajú zvyčajne zhora nadol rastliny, niekedy sa prepracujú až do jej koreňov. Obvykle sa však zakuklia v úrovni terénu. Ešte aj kukly týchto neposedných chrobákov sú pohyblivé. Vrzúniky uzatvárajú svoj cyklus o rok.     

   Dúfam, že tomuto, ktorého som stretla, sa dobre darilo až do neskorej jesene a niekedy v tej burine stretnem jeho potomkov.

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Vrzúnik úzkoštíhly

Agapanthia villosoviridescens

Literatúra:

Parker, S: Hmyz. Slovart, 1999, 59 s., ISBN 80-7145-369-2

Ponec, J.: Stretnutie s krásou. Príroda, 1988, 144 s., SÚKK 1721/I-86

Stichmann, W. a Kretzschmar, E. : Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Slovo, s.r.o., 1998, 448 s., ISBN 80-85711-33-8   

a
http://en.wikipedia.org/wiki/Agapanthia_villosoviridescens

http://www.thewcg.org.uk/cerambycidae/0131G.htm

http://www.gardensafari.net/en_picpages/agapanthia_villosoviridescens.htm

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)

   Stretla som ju v jeden aprílový deň v spleti krovia, opierajúcej sa o plot zanedbaného zámockého parku. Suchá, krehká rastlina mala už najlepšie časy za sebou, kvitla predošlé leto, ale aj v tomto veku ma dokázala zaujať. Tak sme sa bližšie zoznámili.

   Štetka lesná, najbežnejší zástupca svojho rodu, je impozantná, silná dvojročná bylina, alebo poloker dorastajúci do výšky 90 - 200 cm. Jej byle sú holé, pokryté silnými tŕňmi. Listy, tiež poriadne ozbrojené, vytvárajú prízemnú ružicu, listy byle na báze zrastajú v pároch. Ich okraje sú holé, niekedy ostnaté. Kvety sú vo vajcovitej hlávke obklopenej nerovnako dlhými listeňmi. . Kvitne fialovo, ružovo, zriedkavo aj bielo.

  Rastlina najradšej obýva kamenisté vápnité a dusíkaté pôdy, rumoviská, kroviny, okraje ciest, ale aj suché, i vlhkejšie lúky. Uprednostňuje teplejšie podnebie, preto jej vyhovujú hlavne nížiny a pahorkatiny. Jej pôvodným domovom je Európa, ale má sklony k emigrácii a šíri sa aj do iných oblastí mierneho pásma.

  Na kvetoch pichľavej rastlinky sa kŕmi hlavne hmyz s dlhým cuciakom - čmele a motýle, napr. bábočka bodliaková. Jej semená majú radi semenožravé vtáky.

 Štetka obsahuje dosiaľ málo preskúmaný glykozid skabiozid, ale aj iridoid, deriváty kyseliny kávovej, saponíny, horčiny a draselné soli . V našich krajinách podľa všetkého nepatrila medzi bežne používané liečivé rastliny, avšak zvesti o jej liečivosti k nám prenikli napr. z Nemecka, kde sa výskumu rastlinky venoval známy antropológ a etnobotanik Wolf-Dieter Storl. Ako droga sa používa čerstvý, alebo sušený koreň, ktorý sa zbiera pred kvitnutím rastliny. Zvyčajne sa z neho vyrába tinktúra. O jeho spracovaní som na Youtube našla pekné video, ktorého autorom je Květa Kolouchová. No ak sa ho niekomu nechce vyrábať, v niektorých obchodoch je možné kúpiť hotovú tinktúru.

  Koreň štetky má močopudné a potopudné vlastnosti, upokojuje organizmus, pôsobí priaznivo na žalúdok, dvanástnik a žlčník, účinný je pri liečbe žalúdočných a dvanástnikových vredov.  Podporuje vylučovanie kyseliny močovej z organizmu, čím prispieva k liečbe dny a odporúča sa pri bolestiach kĺbov. Má tiež schopnosť stimulovať obranný systém pri bakteriálnej infekcii orgánov, používa sa pri liečbe lymskej boreliózy spolu s prehrievaním organizmu. Ak niekoho táto téma zaujíma, je podrobne spracovaná v knižke pána Storla. Vďaka svojím vlastnostiam môže pomáhať pri liečbe nádorov, ale aj pri pľúcnych ochoreniach. .

  Štetky sú aj dekoratívne rastliny a s obľubou sa používajú pri aranžovaní kytíc zo suchých kvetov. Na tento účel sa zbierajú odkvitnuté súkvetia zlatohnedej farby, ktoré sa potom sušia pri teplote 20 - 30 stupňov. Predtým je vhodné odstrániť semená, inak sa vám udomácni v záhrade a jej hlavný koreň je veľmi dlhý a záhradkároodolný.  Niekedy sa štetky po usušení farbia, alebo bielia v Save.

  Štetkovité (Dipsaceace) sú rozšírenými rastlinami mierneho pásma severnej pologule. Zahŕňajú 10 rodov a asi 270 druhov. Veľmi podobnými a príbuznými rastlinami sú štetka laločnatá (Dipsacus laciniatus), nazývaná aj farbiarska a štetka siata (Dipsacus sativus), ktorá sa v minulosti používala na vyčesávanie súkna.

Literárne zdroje:

Aichele, D. a Golte - Bechtleová, M.: Čo to tu kvitne? Kvitnúce rastliny strednej Európy vo voľnej

  prírode.  Ikar, a.s., Bratislava, 1996, 427 s., ISBN 80-7118-268-0

Betina, V. a kol.: Malá encyklopédia biológie. Obzor Bratislava, 1975. 560 s, 60-023-75

Burnie, D.: Kvety. Slovart, 1999, II. vydanie, 59 s., ISBN 80-7145-362-5

Jakábová, A., Luňáčková, V.: Aranžovanie sušených kvetín. Príroda Bratislava, 1990, 101 s.,

  ISBN 80-07-00242-1.

Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda Bratislava, 1984, II. vydanie, 401 s.

Marinelli, J. a kol.: Rastlina. Ikar, a. s. , Bratislava, 2006, 512 s. ISBN 80-551-1221-5

Storl, W. - D. : Přírodní léčba boreliózy. Pragma, 2013, 240 s. ISBN 9788073493561

Štetka lesná

Dipsacus fullonum (D. sylvestris)